(Úvod k zborníku, vydanému Slovensko-českým klubom a Slovak & Czech World Network s podporou MK ČR a FPU.)
V rukách držíte zborník z medzinárodnej konferencie, ktorá sa s podporou Ministerstva kultúry ČR a Fondu na podporu umenia konala v decembri 2022 v priestoroch Slovenského domu v Prahe k 150. Výročiu narodenia Ivana Hálka. Doplnkom konferencie bolo aj zorganizovanie prezentácie pre verejnosť.
Slovensko-český klub, z. s. Praha a Slovak & Czech World Network Žilina ako spoluorganizátori tak nadviazali na svoje podobné konferencie, konané k výročiam osobností ako Božena Němcová, Karel Jaromír Erben, Ladislav Mňačko, Miroslav Horníček, František Gellner či Zdenka Sojková.
MUDr. Ivan Hálek (* 11. november 1872, Praha – † 17. február 1945, Modřany, Praha) bol významný český lekár,zdravotnícky organizátor, humanista, spisovateľ, publicista, prekladateľ a pedagóg pôsobiaci na Slovensku.
Bol synom českého básnika Víťazoslava Hálka, otcom herečky Eleny Hálkovej a starým otcom herečky Jany Štěpánkovej i jej bratov. Jeho zaťmi boli Zdeněk Štěpánek a Ladislav Boháč.
Svoje detstvo strávil ako polosirota v starostlivosti svojej matky v Krchleboch pri Nymburku. Po návrate do Prahy navštevoval základnú školu v Školskej ulici, neskôr gymnázium v Žitnej ulici. Podľa dochovaných jeho vlastných osobných poznámok, ktoré sú teraz uložené v Pamätníku národného písomníctva, už počas štúdií navštevoval prednášky T. G. Masaryka na Filozofickej fakulte UK. Na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej promoval v roku 1896.
Počas svojej základnej vojenskej služby v Prahe koncom 19. storočia sa zoznámil s Jozefom Svatoplukom Macharom, ktorý bol jeho priamym vojenským nadriadeným, ktorý ho tiež vtedy zoznámil s T. G. Masarykom.
Jeho kladný vzťah k Slovensku a tiež jeho pozitívny vzťah k Židom, kedy sa aktívne vystúpil svojim odborným lekárskym posudkom v známej v Hilsnerovej afére na strane T. G. Masaryka, viedol neskôr k tomu, že s T. G. Masarykom neskôr nadviazal blízky vzťah. Neskôr nadviazal aj blízky vzťah aj s neskorším ministrom zdravotníctva Vavrom Šrobárom.
Po ukončení štúdií získaval praktické skúsenosti v Prahe aj v zahraničí, v roku 1901 však po vplyvom vtedajších humanistických ideálov odišiel pracovať na Slovensko, kde nakoniec strávil prevažnú väčšinu svojej lekárskej praxe. Najprv pôsobil v Čadci, neskôr pôsobil tu ako primár detského oddelenia žilinskej štátnej nemocnice, ktoré tu sám založil, bol medzi miestnymi obyvateľmi veľmi obľúbený a populárny. Výnimku tvorilo obdobie 1. svetovej vojny, kedy pracoval vo funkcii vojenského lekára najskôr v Tešíne, v Poľsku, v Hraniciach, v Žiline a nakoniec na fronte v Bosne.
Pred rokom 1918 bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Na Slovensko sa vrátil ako civilný lekár už v roku 1918 a pôsobil tu nielen na Kysuci ale najmä v blízkej Žiline nielen ako lekár všetkých vrstiev obyvateľstva, stal sa aj významným organizátorom slovenského zdravotníctva za 1. československej republiky. Pôsobil tu v štátnych službách v úlohe vládneho referenta pre verejné zdravotníctvo, aktívne sa zapojil aj do organizácie slovenskej časti Československého červeného kríža, vyučoval aj zadarmo na miestnej strednej zdravotnej škole.
V rokoch 1918-1920 zasadal v Revolučnom národnom zhromaždení. Sľub zložil na 9. schôdzi v decembri 1918. V parlamentných voľbách v roku 1920 získal poslanecké kreslo v Národnom zhromaždení. Podľa údajov k roku 1920 bol profesiou vládnym referentom v Bratislave. Zvolený bol za Slovenskú národnú a roľnícku stranu, respektíve za Republikánsku stranu poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (agrárnikov), s ktorou Slovenská národná a roľnícka strana začiatkom 20. rokov splynula. Mandátu sa vzdal roku 1923. Namiesto neho do snemovne zasadol Michal Karlovský.
Postupom času začal zastávať silne ľavicové postoje a názory, prekladal dielo Bedřicha Engelsa. Pre svoje ľavicové zmýšľanie, nepokrytý demokratizmus a tiež to, že netrpel vôbec žiadnymi rasovými či národnostnými predsudkami a fakticky nerobil žiadne rozdiely medzi ľuďmi bol v tŕňom v oku najmä slovenským ľudákom. Situácia sa veľmi zhoršila v čase, keď funkciu ministra zdravotníctva vykonával Jozef Tiso, od vypovedania zo štátnych služieb ho vtedy ochránila iba jeho veľká slovenská popularita a všeobecná váženosť.
Začiatkom roku 1939 tesne pred vzniku bábkového klérofašistického slovenského štátu bol prepustený zo štátnych služieb a bol nútený ľudákov ovládaných Slovensko opustiť.
Vrátil sa späť do Prahy, kde žil v ústraní a živil sa ako prekladateľ. Kvôli svojmu podlomenému zdraviu sa už nemohol zapojiť do protinacistického odboja, avšak pre svoje ľavicové zmýšľanie a predvojnové postoje tu pobýval s veľkými obavami, že ho gestapo čoskoro zatkne. februári 1945.
Je pochovaný na Vinohradskom cintoríne v Prahe
Problematike sme sa venovali dlho najmä vďaka už zosnulému pražskému slovenskému lekárovi MUdr. Jurajovi Szántóovi, ktorý bol dlhoročným agilným predsedom Spoločnosti Ivana Hálka. I túto osobnosť sme si pripomenuli.
Medzi partnerov projektu patrili Spoločnosť Ivana Hálka, Svetové združenie Slovákov v zahraničí, Klub českých a slovenských spisovateľov, Spolok slovenských spisovateľov, Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, Památník národního písemnictví, Obec spisovatelů, Klub spisovateľov literatúry faktu, CS Inštitút, spolok Aréna, Slovenský literárny klub v ČR a ďalší.
Vladimír Skalský