Odišiel česko-slovenský don Quijote
Vo veku 80 rokov zomrel Petr Uhl, tvrdohlavý intelektuál, novinár a niekdajší disident, víťaz „súťaže o zlatú mrežu“, ako sám s humorom hovoril, teda človek, ktorý strávil najviac rokov vo väzení za politické delikty voči bývalému režimu. Muž, ktorý, – mimochodom, vlastne svojou mylnou informáciou o smrti študenta Šmída – rozhýbal November. Večný renegát a provokatér, hľadač lepšieho sveta, ktorý si po rozdelení Česko-Slovenska ostentatívne zvolil slovenské občianstvo a následne sa tak dlho súdil o to, že české nestratil, až vybojoval možnosť dvojakého občianstva aj pre ostatných. Zakladajúci člen Slovensko-českého klubu, ktorému v ťažkých časoch pomohol mediálne aj vzťahom k prezidentovi Václavovi Havlovi – ten poskytol klubu aj osobný finančný dar. Ale aj predseda Rady vlády pre národnostné menšiny, kde sa s ním onen Slovensko-český klub i autor osobne nepohodli na predstave menšinového zákona. V každom prípade, vysoko rešpektabilná a inšpiratívna osobnosť.
Apropos, titulok. Kedysi autor týchto riadkov písal aj nekrológ za Karlom Krylom. Toho v titulku nazval plavcom proti prúdu. Rovnakú metaforu použil aj o Ladislavovi Mňačkovi. A všetkých troch vlastne spájalo nemálo. A zďaleka nielen to, že sa po rozdelení Česko-Slovenska rozhodli pre razantné protestné gesto: Petr Uhl si zvolil slovenské občianstvo, Karel Kryl mal rovnaký úmysel, ktorý však nedotiahol, Ladislav Mňačko si, naopak, zvolil české a odsťahoval sa do Prahy. Predsa len sme však nechceli opakovať rovnaký obraz. Don Quijote je pre Petra Uhla pomenovanie veľmi príznačné – mal vždy názory, ktoré neboli väčšinové ani pohodlné, a stál si za nimi do akýchkoľvek dôsledkov. Nerobil to samoúčelne alebo z trucu, tým názorom veril a považoval ich za dôležité, čo však nie je vôbec v rozpore s tým, že sa v podstate prel rád.
Uhl sa počas komunistického režimu, ale aj po revolúcii, zasadzoval za ochranu ľudských práv. Patril k najvýraznejším postavám československého disentu, jeho verejné pôsobenie však pokračovalo aj po novembri 1989.
Petr Uhl sa narodil 8. októbra 1941 v Prahe. V roku 1963 absolvoval štúdium na Českom vysokom učení technickom v Prahe, kde promoval za strojného inžiniera. Pracoval ako technik, úradník či učiteľ a od roku 1969 bol novinárom. V roku 1968 založil ľavicové Hnutie revolučnej mládeže a aktívne sa zapojil do obrodného procesu známeho ako Pražská jar, za čo bol po nástupe normalizácie odsúdený a v rokoch 1969 – 1973 väznený. Po prepustení stál pri zrode Charty 77 a bol jedným z jej prvých signatárov. Pôsobil aj vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS). V rokoch 1979 – 1984 sa za svoju činnosť dostal opäť do väzenia. Od roku 1988 sa aktivizoval aj vo Východoeurópskej informačnej agentúre.
V roku 1989 vydal správu o smrti Martina Šmída, ktorá sa stala rozbuškou ďalších procesov. Uveril Drahomíre Dražskej a zrejme provokácii tajnej služby. Bol za to dokonca uväznený, po niekoľkých dňoch na základe tlaku demonštrácií prepustený. Na rozdiel od deviatich rokov, ktoré si celkovo odsedel dovtedy.
V rokoch 1990 – 1991 bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky za Občianske fórum a v rokoch 1991 – 1992 za Občianske hnutie (omnoho neskôr bol aj členom Strany zelených).
Začiatkom deväťdesiatych rokov Petr Uhl viedol Československú tlačovú kanceláriu a niekoľko rokov pôsobil ako komentátor denníka Právo.
Po rozdelení Česko-Slovenska si zvolil slovenské občianstvo a následne viedol spor o to, že české nestratil. Urobil tak údajne z troch dôvodov: jednak pre nesúhlas so spôsobom rozdelenia spoločného štátu bez referenda, ďalej aby poukázal na rigidnosť českého zákona o nadobúdaní a strate štátneho občianstva (i v porovnaní s tým slovenským) a po tretie aby pomohol najmä Čechom na Slovensku, ktorí sa ocitli v analogickej situácii. Autorovi tohto textu v rozhovore pre Slovenské dotyky povedal: „Slovenské občianstvo som si zvolil v júni 1993 a v jeseni som potom požiadal české úrady, aby mi vydali potvrdenie, že som naďalej českým občanom. To sa asi rok vlieklo. Potom som od obvodného úradu pre Prahu 2 dostal potvrdenie, že nie som český občan. Potvrdil to i pražský magistrát. Podal som teda správnu žalobu k Mestskému súdu v Prahe. Ten samosudcom bez účasti strán rozhodol, že tá žaloba nie je dôvodná. Ja som sa potom obrátil na Ústavný súd ČR v Brne. Toto súdne konanie malo dve kolá a trvalo viac než rok. Zastupoval ma pri ňom advokát a môj priateľ Pavel Rychetský.“ Napokon vyhral a jeho precedens pomohol priamo Čechom na Slovensku, ale nepriamo aj Slovákom v Česku, keďže vlády Miloša Zemana a Mikuláša Dzurindu, ktoré nastúpili v roku 1998, na túto jeho kauzu i na tlak inštitúcií ako Slovensko-český klub reagovali. Klub vznikol v roku 1998 a Petr Uhl i jeho manželka Anna Šabatová boli aktívnymi zakladajúcimi členmi.
Počas vlády Miloša Zemana v rokoch 1998 – 2001 bol Petr Uhl napokon námestníkom podpredsedu vlády Pavla Rychetského (svojho nedávneho advokáta a neskoršieho predsedu Ústavného súdu) a zmocnencom vlády pre ľudské práva. Z titulu tejto funkcie viedol viaceré poradné orgány vlády, vrátane Rady vlády pre národnostné menšiny, kde inicioval prijatie menšinového zákona, aj keď bol tento dodnes platný dokument napokon schválený v inej podobe, než aká bola jeho predstava. On vtedy presadzoval maďarský model menšinových miestnych, regionálnych a celoštátnych samospráv. V rokoch 1990 až 2000 pôsobil tiež ako expert pracovnej skupiny pre svojvoľné zadržiavanie pri Komisii Organizácie Spojených národov pre ľudské práva (dnes Rada OSN pre ľudské práva) v Ženeve. Českú republiku reprezentoval v rokoch 2004 – 2007 v správnej rade Európskeho strediska pre monitorovanie rasizmu a xenofóbie vo Viedni. Súčasne bol však do roku 1991 aj členom IV. (trockistickej) internacionály, sám sa celoživotne považoval za marxistu.
V roku 2014 vyšla kniha Dělal jsem, co jsem považoval za správné, ktorá je biografickým knižným rozhovorom Petra Uhla s redaktorom denníka Právo Zdenkom Pavelkom. A ten titulok vystihuje všetko. Neľutoval čas a sily, aby robil to, čo považoval za správne.
Vladimír Skalský